Vyučovanie sa skončilo a ja sama, ako vždy. Pomaly kráčam po dlhej ceste domov.
Školáci, starenky s nákupnými taškami, všetci s rovnakým cieľom - dostať sa čo najskôr domov.
Slniečko príjemne svieti a vtáčiky lahodne spievajú. V takomto počasí nesmie chýbať romantika ako u okoloidúceho páru, a ja nič, ako vždy. Mne sa romantické očarenie zatiaľ úspešne vyhýba. Na obzore žiaden šarmantný inteligentný fešák, však čo už, som ako tá starenka za mnou s obrovskou nákupnou taškou. Cítim sa rovnako osamelá. Už si na to pomaly zvykám.
Neďaleko pred panelákom zastane auto - modrý džíp, v ktorom sedí modrooký svalnatý fešák. Otočím sa, či ten úsmev ozaj patrí mne. Zrejme áno, pretože nablízku okrem zlatej starenky nikto iný nie je. Pre istotu úsmev opätujem, aj tak sa mi páči. A už lietam v oblakoch. Zrejme nadišiel čas, aby ma pozval na rande. Vystupuje z auta a hľadí na mňa:
"Bože, nemôžem ho odplašiť nejakou hlúposťou, mám poslednú šancu, aby som ho získala. "
Pomalými krokmi sa ku mne približuje. Presne ako Antonio Banderas, ja odpadnem ...
Už stojí predo mnou. Srdce mi búcha čoraz rýchlejšie. Pozdraví sa a podá mi ruku. Postupne si ma celú premeriava. Bruško vtiahnem a postavím sa tak, aby si moje nedostatky nevšimol. Aby som nič trápne nepovedala, radšej veľa nerozprávam. Ale on sa zaujíma iba o školu. Je to nanajvýš čudné ... A zrazu pochopím ...
" Ty máš takú peknú spolužiačku Zuzku, mohla by si mi dať číslo na jej mobil?" Stačila jediná otázka a všetko som pochopila.
Úsmev mi zmrzol na smútok, srdce spomalilo, panika prestala byť panikou, bruško som si vypustila, aj tak som sa už skoro zadusila.
Ale to číslo som mu dala. No nie na Zuzku, na jej priateľa.
Komentáre
super :)